Len tak vo vlaku....

Autor: Michal Bukovecký | 25.2.2007 o 12:26 | Karma článku: 3,86 | Prečítané:  681x

Práve sedím vo vlaku a ani neviem čo ma to napadlo vytiahnut notebook a začat písať blok opäť po dlhom čase.

Až teraz keď som už tak skoro naostro „vhupol“ do takého „ozajstného života“ zisťujem, koľko málo času mi ostáva na veci ktoré mám rád. Toho času je asi tak minimálne množstvo, pretože celý čas som v práci, ktorá mi zaberá 5 dní do týždňa a aj to po celom Slovensku.Čiže denne strávim v práci 24 hodín...Potom je tu k tomu všetkému ešte aj externe štúdium v sobotu.To je tiež dosť náročne,aspoň pre mňa,pretože nemám veľa času na učenie. A potom je tu už zaslúžená nedeľa,kedy môžem byť doma s našimi.Niekedy si to ani nevážim,že sa mám kde vraciať.Beriem to už ako samozrejmú vec.

Čo sa týka môjho prežívania pôstu,tak je to nula bodov.Neuvedomujem si,že je to už tu.Takisto som si neuvedomoval Advent a ani som sa nenazdal a už tu boli Vianoce.Strašne ma trápi,že aj moja viera tak trošku poľavila...Je to pre mňa veľká strata.Ale je dobre že si to uvedomujem...Ako mi povedal jeden môj dobrý priateľ „Miťko,je veľmi dobre,že si na to prišiel a chýba ti to.“.Veľmi mi chýbaju všetký veci,ktore sme robili keď som ešte chodil na stretká a viedol ich.Všetky aktiviti s deckami,táborý,výlety na hrady a všetko okolo toho.Už som asi dospel....škoda.... Ale nie,je to určite na niečo dobre.Veď všetko je na niečo dobre.Niekedy mám pocit,že si vo svojom živote nemôžem vyberať.Akokeby môj život už bol dopredu naplánovaný a ja do neho nemôžem zasahovať.Veľakrát mi veci nevýdu tak ako som chcel a veľa vecí alebo osôby ktoré mám neskutočne rád, sú mi odobrané.

Častokrát sa pýtam Boha,prečo to tak urobil a k čomu to mňa má priviesť.Málokedy dostanem nejakú odpoveď.Väčšinou ju musím dlho hľadať a častokrát sa stáva, že ju ani nenájdem.Po tom ako mi zomrela mamka na rakovinu som si povedal,“Ok, asi si to tak chcel a ja teraz budem ukrátený o veľký dar a o dôležitú osobu v mojom živote....ale fajn...Je to akási skúška alebo niečo od čoho sa mám odchytiť.“ Povedal som si, „Veď mám ešte ocka a sestru a pre nich musím poriadne žiť a snažiť sa.“. Ale teraz keď nám vážne ochorel aj ocko a ja sa bojim že ho stratíme, tak už vôbec neviem čo si mám myslieť a čo mám robiť.Je to zložité a častokrát to už nezvládam. Mám pocit akokeby už nič nestálo za môj úsmev a za moje povšimnutie. Ešte že sú tu moji priatelia,ktorý ma vždy povzbudia a dodaju mi akúsi silu,ktorú potrebuem....Ďakujem vám....

Dosť dôležitá je pre mňa aj sila modlitby,na ktorú tiež v poslednom čase akosi zabúdam.Vždy mi pomôže sa tak porozprávať s Bohom,aj keď niekedy rozprávam len ja J Je to pre mňa veľký dar,že žijem život aký žijem.To, že som dostal v mojej výchove pocit potreby od iných mi stále dodáva energiu tu naozaj byť pre druhých a pomáhať im aj v ich problémoch.Minule som mal jednu pre mňa veľmi povzbudivú skúsenosť, keď ja sám som mal problémov vyše hlavy, ale dokázal som povzbudiť určitu osobu a vložiť jej úsmev na tvár.Bolo to pre mňa veľké povzbudenie.

Nechcem vám niečo vtĺkať do hláv, ale skúste si niekedy tak uvedomiť, že sú tu ľudia, ktorý potrebuju niekedy len vašu prítomnosť...Tak skúste tu byť pre druhých a buďte pre nich darom....Dik

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Stĺpček Petra Schutza

Ropný úder posúva iránsku kauzu do vyššej ligy

Iránske popieranie autorstva popletie akurát Európu.


Už ste čítali?